NÁŠ PRÍBEH
Život, ktorý si moja duša vybrala, je krásny.
Nie preto, že by bol ľahký.
Ale preto, že je pravdivý.
Najviac milujem tie malé okamihy.
Ticho medzi vetami. Objatie bez slov.
Chvíle, keď cítim, že všetko do seba zapadá.
Dnes cítim hlbokú vďaku.
Nie vždy to tak bolo.
Ako osemnásťročná som sa vydala z lásky. Bola som mladá, plná snov, ale aj plná pochybností o sebe. Nemala som sa rada – dnes to viem.
Keď sa mi narodil Ivi, bola som najšťastnejšia na svete. A potom prišla diagnóza – Downov syndróm.
Pamätám si ten pocit.
Ako keby sa zastavil čas, len bolesť, otázky....
Lekári neponúkli nádej. Len limity.
Nikdy nebude čítať. Nikdy nebude samostatný.
Ale ja som tomu neuverila.
Každý deň som prosila o silu, trpezlivosť. Cvičili sme, rozprávali sa, v rámci možností žili naplno. Rodina stála pri nás. Potrebovala som čas, prešla prijatím a prestala bojovať...
Ivi ma učil.
A učí ma dodnes.
Keď mal dva a pol roka, jeho otec odišiel.
Druhý pád na dno.
Sú obdobia, keď má človek pocit, že už nemá z čoho brať. A predsa sa niekde vnútri nájde ešte kúsok sily.
Život išiel ďalej.
Ivi napredoval. Integrovali sme ho do bežnej školy, neskôr do špeciálnej. Každé obdobie malo svoj zmysel.
Naučila som sa, že nie všetko vieme ovplyvniť.
Ale vieme si vybrať postoj.
Prešla som kadečím, ale keď som dostala nečakane výpoveď,
vnímala som to ako veľkú krivdu.
Dnes viem, že to bol dar.
Priestor zastaviť sa. Nadýchnuť sa. Premýšľať.
A vtedy prišla myšlienka – masérsky kurz pre Iviho.
Pamätám si, ako som sa po prvej hodine pýtala učiteľa, či na to má.
Mal.
A ja som začala pripravovať projekt na podnikanie.
Nie z odvahy.
Z potreby.
Tak vzniklo naše centrum.
Nie ako biznis plán.
Ale ako odpoveď na život.
Môj osobný život bol cestou hľadania. Kým som sa nemala rada, nemohla som nájsť pokoj.
A potom prišiel Peter.
Iný ako ja. Realista. Uzemňujúci.
Sme spolu desať rokov. Učíme sa. Odpúšťame si. Rastieme.
Zažila som aj krátke tehotenstvo, ktoré skončilo.
Bol to tichý dar. Krátky, ale silný.
Aj za to ďakujem.
Posledné roky nás naučili ešte niečo.
Ivi prišiel o starých rodičov. O milovanú starkú.
Keď sa objímali, bola to čistá Božia láska.
Taká, akú nedokážeš zahrať. Len ju cítiš.
Ich odchod bolel.
Ale smrť u nás nie je tabu.
Neviem, či sa na ňu dá pripraviť.
Možno sa na ňu pripravujeme celý život – tým, ako žijeme.
Verím, že dobrým životom sa dá dopracovať k peknej smrti.
K odchodu v pokoji.
Smrť je veľká učiteľka.
Učí nás pokore. Vďačnosti. Prítomnosti.
Učí nás, že nič nie je samozrejmé.
Ani zajtrajšok.
Podnikať s vlastným synom je dar aj výzva.
Ivi je iný. Nie horší.
Má svoje svetlo aj svoje tiene.
Sú dni, keď je to ťažké..
Ale nikdy by som nemenila.
Vďaka tomu, čo spolu tvoríme, má zmysel.
Má priateľov. Má svoje miesto.
A ja viem, že všetko má svoj dôvod.
